Školáci, školy a voľný čas
Článok zverejnený v časopise Rodina a škola v.číslach 9 (str.12) a 10 (str.23), november a december 2003
Aktivity vo voľnom čase, jeho správne využívanie trápi nielen rodičov ale aj pedagogických pracovníkov. Existujú rôzne štúdia, ktoré rôzne chápu pojem voľný čas a aj to, ktoré aktivity patria sem a ktoré nie. V tomto článku by som chcel čitateľom predložiť ďalší pohľad na túto tému spracovanú podľa zahraničnej tlače. Autorka článku často využívala dokumenty Európskej únie, hlavne výsledky rôznych prieskumov a oficiálne školské dokumenty francúzskeho školstva, a tak sa snaží prezentovať aj nové smerovanie úloh školských zariadení pri zabezpečení voľného času.
Hlavným rysom moderných školských systémov je, že školy stále viac zabezpečujú obsiahlu činnosť žiakov, a tým vytvárajú možnosti na bohaté a rozumné využívanie voľného času. Štúdia Európskej únie nás oboznamuje s výsledkami z 15 členských krajín vykonané medzi mládežou vo veku od 15 do 25 rokov a zameraných na využívanie voľného času. Tento prieskum nám približuje spôsoby ako sa snažia v západnej Európe a na amerických školách príťažlivo pomáhať študentom, s prihliadnutím na vekové osobitosti, aby počas voľného času športovali, oddychovali, hrali sa a získali doplňujúce vedomosti školského učiva.
Dovtedy, kým spoločnosť považovala detí za miniatúrnych dospelých, okrem iného sa nevenovala pozornosť ani otázkam využívania voľného času detí. Skutočné premeny v tejto oblasti nastali po vzniku buržoáznej spoločnosti v 18. storočí. Takto sa pomaly dostali do povedomia, jednak spoločenských vied spôsoby a praktické možnosti využívania voľného času, jeho pôsobenie na vývin detí a dospievajúcich, na druhej strane – v druhej polovici 19. storočia – to bol vznik samostatného priemyselného odvetvia, zhotovenia a výroby hračiek stále viac využívaných vo voľnom čase. (Od roku 1905 – zásluhou práce Marie Montessoriovej – pojem výchovná hra sa stal známym tak v pedagogike, ako i v hračkárskom priemysle.). V päťdesiatych rokoch 20. storočia hračky slúžili v prvom rade na integráciu do spoločnosti (týmto dospelí pripravovali detí na úlohy podľa pohlavia a budúce povolanie). O jedno až dve desaťročia neskôr sa hračky stali predovšetkým pod vplyvom televíznej reklamy spotrebným tovarom, hoci výchovné hry naďalej ostali súčasťou ponuky (napr. v roku 1969 bolo vo Francúzku vyrobených hračiek 10% , o desať rokov neskôr 19% patrilo do tejto kategórie).
Samozrejme, medzičasom nielen hračky, ale aj využívanie voľného času detí začali viacerí zvlášť vnímať z hľadiska vývinu osobnosti a socializácie tak, že zosilnili názory ktoré hlásali určujúcu úlohu školy a zodpovednosti organizovaní voľného času žiakov rôznych vekových kategórií. „V záujme rozumného využívania voľného času na školy pripadá dôležitá úloha. Mládeži treba ponúkať také voľnočasové možnosti a zážitky, ktoré v ich neskoršom živote vedia využiť.“ – sformulovaná napr. v jedenej nemeckej odbornej správe. Ďalšia analyzuje školskú reformu v Japonsku, ktorá vstúpila do platnosti v roku 1993 hovorí, že táto reforma v základoch zmenila vzťah školských zariadení a voľnočasových činnosti žiakov. Hovorí: „V budúcnosti z mimoškolských činností treba ťažiť viac z hľadiska výchovy a vyučovania. Škola a integrácia voľnočasovej činnosti znamená prehodnotenie z hľadiska vyučovania“. Ak je to tak, z tohto procesu sa podľa viacerých nedá vylúčiť spoluúčasť štátu: už je aj dve desaťročia tomu, čo niektorí výskumníci, jednoznačne naliehajú na spoluúčasť štátu pri zlepšovaní praxe vo využívaní voľného času.
Na zabezpečenie efektívnosti spoluúčasti štátu treba však pri rozhodovaní veľmi presne spoznať charakteristické znaky voľnočasových aktivít detí a mládeže v závislosti na veku a iných činiteľoch. Preto nie je zriedkavé, že v tejto oblasti sú vykonávané viaceré pozorovania. Ako zaujímavosť môžeme spomenúť, že prvé výskumy v tejto oblasti boli vykonané v roku 1934 v USA; táto prax po 2.svetovej vojne, zvlášť na začiatku šesťdesiatych rokov – v prvom rade v frankofónnych štátoch sa stala pravidelnou. Ale dnes už nie je štát, kde by sa touto otázkou nezaoberali odborníci v oblasti pedagogiky, sociológie a pracovníci v oblasti kultúry. Táto téma sa dostala aj do pozorností inštitúcie Európskej únie, ktorá v roku 1997 vykonala prieskum o spôsoboch využívania voľného času. Vzhľadom na to, že po rozšírení v 25 európskych štátoch sa počet vo vekovej kategórie 15-25 ročných odhaduje na 75 miliónov, Európska komisia na základe podkladov prieskumu vypracovala zvláštne programy na špeciálnu prácu s mládežou s cieľom na plánovité a vedomé formovanie a využívanie voľného času, ktoré im vyhovuje.
Čo je voľný čas?
Pojem voľný čas – najpresnejšie ho môžeme zobraziť v činnostiach – je to časový úsek, ktorý školákom zostáva po učení v škole a doma, po fyziologických potriebách (jedenie, spánok) a po rozličných sociálnych povinnostiach (domáce práce, atď.). Viacerí diskutujú o klasifikovaní niektorých činností; sú také názory, ktoré napr. časový úsek na dopravu v žiadnom prípade nespojujú s prvkami voľného času, sú aj takí (napr. autori školských dokumentov francúzskeho školstva), ktorí určitými odchýlkami dopravu považujú za aktivitu patriace do činností mimo vyučovania. Okrem tých nachádzame aj príklady na iné priblíženia alebo aj v súvislosti s inými činnosťami.
V poslednom čase nám získané skúsenosti ukázali významné zvýšenie času stráveného v školských zariadeniach, a tak je prirodzeným javom, že školy získavajú stále väčšiu rolu, okrem vyučovania a výchovy žiakov, aj pri organizovaní trávenia zvyšného času v zmysle horeuvedenej definície považovaný za voľný. V škole organizovaním programov značné úsilie smeruje aj na dosiahnutie výchovných cieľov, vo väčšine sú zamerané na rozvoj osobnosti, (komunikačných a iných schopností). Na spresnenie pojmu voľného času – podľa doteraz uvedených – odborná literatúra rozlišuje voľný čas školský aj mimoškolský. Do prv spomínaného – podľa už spomínaného francúzskeho dokumentu – patria sem kultúrne a športové činnosti a iné programy pred a po vyučovacej hodine, väčšinou riadenou pedagógmi; podľa prieskumu vykonaných na francúzskych školách rôzne rekreačné programy sú populárne u 88% žiakov, športové aktivity u 76% žiakov, ktoré sú organizované medzi vyučovacími hodinami. Niektoré také programy – hlavne na britských a amerických školách – odborníci nazývajú „voľné hry“.
Každý deň ráno, bezprostredne po príchode a medzi začatím vyučovania a popoludní – po skončení vyučovania – na britských a amerických školách pre žiakov vekovej kategórie patriacich do základnej školy je zabezpečená 10 - 55 minútová hravá činnosť, poludní minimálne dvojnásobok času. U stredoškolákov je voľná hra nahradená športovou činnosťou. Podľa skúseností trávenia času je hravá činnosť determinovaná aj vekom, pohlavím a temperamentom žiakov; dievčatá radšej ostávajú aj v tomto čase v triedach, chlapci na druhej strane idú radšej na dvor, do voľných priestorov, kde je možné zúčastniť sa vonkajších aktivít príťažlivejšie. Iný výskum ukázal, že účasť na školou organizovaných činnostiach do určitej miery zvyšuje úroveň integrácie žiakov v škole; ako protiklad práve týchto pozorovaní vidíme, že deti rodičov z etnických skupín sa menej zapájajú do školou organizovaných programov voľného času ako ich rovesníci, aj odchodovosť je oveľa vyššia ako priemer. Ten istý výskum poukazuje aj na rozdiely medzi pohlaviami, ukazuje, že chlapci v menšej miere prijímajú programovú ponuku na voľný čas a aj pomer odchodu zo skupiny je väčší ako u dievčat.
Do pojmu voľný čas mimo vyučovania môžeme zaradiť prakticky všetky činnosti organizované rodinou, užším a širším sociálnym prostredím, mimo činností súvisiacich s vyučovaním a uspokojovaním fyziologických potrieb. Výskumníci voľného času pozorovaním úlohy rodiny v tejto oblasti dospeli k zaujímavým záverom: zistili že hlavne programy na voľný čas spoločne organizované s rodičmi – v.určitom zmysle zákonite – znižujú nielen narastajúcim vekom, ale je determinovaný aj kultúrno-sociálnym statusom danej rodiny; v prvom rade u rodičov s vysokoškolským alebo univerzitným vzdelaním, duševne pracujúcich, veľkú pozornosť venujú vhodnému využívaniu voľného času; oni sú tí, ktorí aj sami, podľa svojich možností podporujú školské a iné inštitúcie v tomto smere. Nezanedbateľný je aj tlak spoločnosti; ktorá doteraz cieľavedome uplatňuje rozdiely pohlaví vo voľnočasových aktivitách.
Ten istý prieskum nám ukázal aj ďalšie rozdielne spôsoby využívania voľnočasových programov. Zvlášť sa zaoberá napríklad osobitosťami využívania voľného času nadaných detí a vyzdvihuje fakt, že v porovnaní od priemerných rovesníkov oveľa menej sa venujú zberateľskej činnosti a pozeraniu televízie a aj času majú oveľa menej ako ostatní. Viacerí sa zhodli na tom, že vo využívaní voľného času mimo vyučovania osobnostný a odborný vplyv na žiakov sa priamo neuplatňuje, ale deťmi navštevované krúžky silne ovplyvňujú početnosť výberu a aktivity v ich voľnom čase. (Tento jav sa u jednotlivých detí môže uplatňovať aj priamo v dôsledku rovesníckych skupín a socio-kultúrnych vplyvov.)
Máme aj iné údaje výskumov, ktoré nás varujú, že v poslednej dobe v živote, hlavne u adolescentov sa stále väčší význam pripisuje činnostiam voľného času mimo školy (v poslednom čase sa stáva kultom a na úkor denných povinností); tieto činnosti sa oddelia časovo aj priestorovo od činnosti rodín, rovesníckych skupín a častejšie sú realizované v rámciindividuálnych programov.
Viacerí odborníci upozornili na to, aby voľnočasové aktivity organizované školou, nemali charakter vyučovacích predmetov, ale získané vedomosti a schopnosti určitým spôsobom boli pretransformované do každého vyučovacieho predmetu. Sú aj takí, ktorí školské voľnočasové aktivity vyslovene spájajú s formami informačného učenia, v prvom rade tieto svoje tvrdenia zakladajú na nových programoch na rozvoj a prehlbovanie manuálnych a interpersonálnych zručností. Nie je náhodné, že – hlavne školou organizovaných – voľnočasové programy sa často nazývajú aj tieňovým vyučovaním alebo skrytou tvárou vyučovania. Ani tomu sa nemôžeme diviť, že vo viacerých francúzskych školských dokumentoch o aktivitách voľného času pripísali aj výchovné ciele. Sú to:
- rozvíjanie vynaliezavosti;
- rozvíjanie zvedavosti cestou skúseností;
- rozvíjanie komunikácie s využívaním informačných technológií;
- spoznanie tela (využívaním fyzickej a športovej činnosti, rôznymi formami zdravovedy);
- rozvíjanie citového vnímania a zvedavosti v umeleckej a kultúrnej činnosti;
- zlepšenie školského prospechu;
- sociálna a občianska výchova.
O tom ani nehovoríme, že ten istý dokument uzná za vhodné, aby dobre využívaný voľný čas kompenzoval sociálne a kultúrne rozdiely medzi žiakmi, a tým zvyšoval aj zodpovednosť školy. (Na možnosť takejto kompenzácie, ako sa nám zdá, budeme potrebovať dlhší čas, lebo – aj podľa analýzy Bielej knihy predovšetkým – „V Európe sa objavili sociálne nerovnosti a kultúrne deliace čiary medzi mládežou“, a tak na odstránenie týchto javov pre transsociálne projekty ostáva mnoho úloh, takisto pre podobné iniciatívy školských systémov v niektorých štátoch.).
Najčastejšie formy školských voľnočasových aktivít
V tejto oblasti môžeme podľa skúseností skonštatovať, že čo autor, to iný názor. Sú takí, ktorí hovoria vo všeobecnej rovine; podľa nich sem môžeme zaraďovať - vo všeobecnosti – rozličné prázdninové programy, náučné výlety a rôzne kultúrne a športové podujatia. Iní hovoria o hravej a športovej činnosti, podrobne rozoberajú rôzne trendy v týchto činnostiach. Informujú nás aj o takých, napr. v roku 1934 vypracovanom projekte v USA – ludotéky – ktoré o tri desaťročia neskôr prevzali vo Švédsku a Francúzku, kde pre školákov zriadili hrové centrá, kde boli organizované hrové programy s kultúrnym zameraním, alebo na predmestí Koppenhágy (podobne prevzaté o tri desaťročie neskôr vo Francúzsku) sa objavili dobrodružné ihriská (s tým chceli iniciátori tohoto projektu vyvážiť stále zmenšujúci sa voľný priestor na hranie pre mestské deti).
Neoceniteľné možnosti ponúkajú deťom aj školské knižnice; medzi jej návštevníkmi tiež prevažujú dievčatá. Skúsenosti odborníkov však ukazujú, že v prípade dostatočnej ponuky sa dá pritiahnuť aj chlapcov. Také možnosti ponúkajú rozličné detské a mládežnícke časopisy, ktoré sú vo väčšine špecializované podľa pohlavia – napr. vo Francúzsku sú vydavatelia viazaní aj zákonom.
Môžeme čítať aj také štúdia, kde autori podrobne popisujú rôzne aktivity vo voľnom čase v škole; fotokluby, výtvarné a rôzne audiovizuálne krúžky, dramatické a kinematografické kluby, bábkové krúžky, spevácke a folklórne skupiny, amatérskí archeológovia, ale zaraďujú sem sa aj rôzne krúžky varenia, pestovateľské a takisto aj filatelistické krúžky.
Aktivity vo voľnom čase sa rozdeľujú aj z hľadiska či sú vykonávané individuálne alebo skupinovo (obidve ukazujú svojráznu dynamiku v závislosti od veku, temperamentu, sčasti aj charakteru činnosti), ďalej podľa toho, či sú vykonávané v uzavretých alebo vo vonkajších priestoroch, alebo od účastníkov, ktorý sú zapojení aktívne alebo pasívne (v takomto priblížení umelecké a športové činnosti znamenajú aktivitu; čítanie, počúvanie pasivitu. Nájdeme aj taký názor, že treba ináč hodnotiť voľnočasové ponuky na dedine a v malých osadách ako vo veľkomestách, ľahko sa môže stať že u predošlých (napr. na dedinách) iba škola môže vytvoriť vhodné prostredie na zabezpečenie možnosti rozvoji osobnosti a manuálnych zručností.
O možnostiach riadiacej činnosti pedagogických pracovníkov
Ťažko si predstaviť, že tu spomínané ako aj nevymenované činnosti vo voľnom čase bez spolupráce (v prípade školy predovšetkým učiteľa) odborníkov. Je nevyhnutné a potrebné odborné riadenie alebo zabezpečenie bezpečnosti menších detí. Otázkou je miera a forma spolupráce. Deti a mládež si z toho prajú čo najmenej; odborne angažovaní by chceli dať viac aj v tejto oblasti. Nie je nezvyklé, že niektorí za určujúcu otázku považujú mieru spolupráce detí a dospelých vo voľnočasových aktivitách. Pri takomto priblíženie rôl dospelých – tzv. tútorské – môžeme rozdeliť tri rôzne úrovne:
- riadenie, najviac ovplyvňuje osobnosť žiaka;
- partnerstvo, od predchádzajúceho je menej skľučujúca;
- najcennejším tútorským správaním je, ponechanie autonómnosť dieťaťa a jeho rešpektovanie.
Pri takomto chápaní detskej autonómnosti ako jedinou riadiacou a ovplyvňovaca metóda je, podľa nového pedagogického prístupu v odbornej literatúre označovaná ako spoločná cesta. Je to:
- v každom prípade je akýmsi spojenie vytvorené medzi dvoma osobami (ktoré môže byť s cieľom výchovy), ktorá sa vytvára počas úradnej činnosti na právnom základe,
- činnosť, ktorá je vykonávaná v mene nijakej inštitúcie a vždy vykonávané na základe vlastného rozhodnutia, niekoho nie je dovolené nútiť na „spoločnú cestu“,
- činnosť vykonávaná v každom prípade na náklade zákon alebo právnej normy.
Vzhľadom na to, že hovoríme o úlohách organizácie voľného času na školách, vynára sa otázka, kto môže takúto prácu vykonávať.
Komu môže zveriť inštitúcia voľný čas žiakov?
Súčasná zahraničná prax nám ponúka rôzne riešenia. Pri plnení týchto úloh sa zúčastňujú takí pedagógovia, ktorí k uvedenej tematike nemajú kvalifikáciu; sú aj takí, ktorí absolvovali krátkodobé doškoľovanie (túto formu prípravy uprednostňujú napríklad tzv. francúzske prázdninové centrá), alebo profesionáli, ktorí sú držiteľmi diplomu, ktoré získali na jednej alebo viacerých vysokých škôl (univerzitách) priebežne alebo za sebou.
V Maďarskej republike - praxi je známa pracovná pozícia organizátor voľného času – vytváranie tohto pracovného miesta je povinné pre školy nad 300 žiakov poľa zákona z roku 1999 – toto pracovné miesto nepatrí do kategórie pedagogických pracovníkov (na túto pozíciu môžu nastúpiť osvetoví pracovníci, alebo aj knihovníci a pedagógovia iných aprobácií). Najoptimálnejšie by bola inštitucionálna pre- a postgraduálna príprava týchto špeciálnych pracovníkov, ale v dostupných dokumentoch sme na to nenašli príklad.
Naopak, určité prepojenia sme našli v týchto odborných otázkach napríklad – v politike. Najcharakteristickejšia situácia a vytvorila v Rakúsku; tu, asi pred desiatimi rokmi otázky voľného času na školách sa dostali do popredia politického boja. Socialistická strana prijala koncepciu celodenného vyučovania, to znamená, aby na školách prebiehala vyučovanie tak pred obedom, tak poobede. Ľudová strana zas preferovala školský systém na báze družín (školských klubov), aby vyučovanie a aktivity vo voľnom čase boli zrealizované na základe jednotnej pedagogickej predstavy.
Pretože úloha bola zližitá, mnohí usudzovali, že sama škola nie je schopná popasovať sa položenými očakávaniami v tejto oblasti, a preto treba hľadať partnerov. Mnohí vyzdvihovali potrebu riadiacej činnosti štátu; najčastejšie zabezpečenou legislatívnou činnosťou. Zvláštnu pozornosť zasluhuje Francúzsko, kde v tejto oblasti vyslovene úlohou štátu je, aby pre úspešnosť programov vo voľnom čase aktivizoval všetkých možných partnerov, ktorých možno určiť za zodpovedné smerom ku školám a mládeži. No ale ktoré sú tie možné partneri, ktorí jednoznačne musia podľa právnych predpisov spolupracovať? Sú to samosprávy, tvorcovia hospodárskeho života, rôzne civilné organizácie, miestne združenia a aj samotné rodiny zodpovedné za vyučovanie, výchovu mládeže a šport.
A čo školy budúcnosti?
V často spomínanom futuristickom rozhľade, v ktorom odborníci Organizácie hospodárskej spolupráce a rozvoj, na základe výskumu načrtli štruktúru škôl budúcnosti, jedeno z optimálnych riešení pozerá na školu ako na základný sociálny centrum. Tento obraz budúcnosti stálu väčšiu rolu pripisuje školám, ktoré budú dôležitými centrami pre spoločnosť a sociálneho kapitálu a ktoré budú formovať a zabezpečovať programy voľného času nielen pre deti, ale aj pre dospelých. Aby tie úlohy školy vedeli zabezpečovať, treba meniť nielen programy ale aj ichvybavenie, ďalej bude nutné prispôsobiť k spoločenským úlohám aj stavebné riešenie aj architektúru škôl. Preto sformulovali tzv. peb-programy na obnovu školských zariadení, kde píšu, že školské zariadenia musia zabezpečiť úlohy tak, aby vyhovovali už známym ako aj v budúcnosti odhaleným, v súčasnej dobe ešte neznámym požiadavkám.V budúcnosti preto treba počítať s vybudovaním čo najviac škôl, v ktorých budú zabezpečené primerané podmienky nielen na vyučovanie a na výchovu, ale aj na príťažlivé a účinné prežívanie voľného času.
Teraz trošku síce odbočím od témy, ale s problematikou voľného času tu napísané budú mať niečo spoločné.
Jedná sa o málotriedne školy.
Vieme ako dnes vypadá školstvo v našej republike, často školy nemajú finančné prostriedky ani na prevádzku Preto je dôležité, aby školy sa stali spoločenskými centrami, hlavane v malých obciach, kde sú „málotriedky“. Takto možno ich môžeme zachrániť od zániku. Podľa môjho názoru systém financovania škôl podľa počtu žiakov málotriedne školy likviduje. Poznám dedinu, kde už teraz chodí autobus iba štyrikrát za deň (pri takomto raste cien pohonných hmôt a racionalizácii efektívnosti dopravy si myslím, že ešte dôjde ďalšiemu „racionalizácii spojov“), takže tu žiaci musia stávať s rodičmi a spolu s rodičmi už ráno o pol šiestej stoja na autobus a odchádzajú do školy. Potom niet sa čo čudovať, že žiaci na hodine zaspávajú. Myslím si že trhová ekonomika nie je všelikom na ekonomické problémy, nehovoriac o psychohygiene týchto žiakov. Takto dochádzajúci žiaci nielenže sú znevýhodnené po finančnej stránke (výška cestovného), ale je tu riziko, že títo žiaci pred a aj po vyučovaní majú príliš veľa „voľného času“.
Jedným z riešení je, aby školy fungovali ako spoločenské centrá. Viem si predstaviť spoluprácu s Národným úradom práce, kde by školy mohli fungovať ako miesta na rekvalifikáciu (stredné odborné školy a stredné odborné učilištia) alebo na udržiavanie pracovných návykov dlhodobo nezamestnaných, na druhej strane škola by mohla využiť napr. na krúžkovú činnosť a na pracovnú výchovu kvalifikovaných odborníkov (po výbere vhodných kandidátov), ktorí v rámci verejnoprospešných prác mohli škole pomôcť.
Ďalšiu možnosť vidím v krátkodobom prenajímaní priestorov na spoločenské akcie, napr. telocvične na športové turnaje. Ešte si pamätám, že v minulosti na školách boli organizované aj plesy. Takto by sa mohli vytvárať neformálne vzťahy medzi vedením školy a rodičmi, potom v bežnom živote ľahšie by sa ľahšie riešili niektoré problémy. Vieme, že štát pri prenesení kompetencií v oblasti školstva na samosprávy, školy predával obciam aj s dlhmi. Po voľbách, napr. do parlamentu, keby školy poslali faktúru za prenájom priestorov, možná by politici spamätali a prišlo by im na um, že na Slovensku existujú aj školy, ktoré nutne potrebujú finančné prostriedky na ich prevádzku. Prečo to píšem? Preto, lebo sme svedkami premeny nášho štátu zo sociálneho ukotvené aj v Ústave SR na trhovú, kde vládne iba sila peňazí, čo v praxi znamená, ako to tvrdí náš minister zdravotníctva - „čo je bezplatné, to neznamená, že je zadarmo“.