... ešte niečo o šikanovaní
Článok zverejnený v časopise Rodina a škola č.7, október 2000, str.13
Ako pokračovaním môjho článku v októbrovom čísle a reakciou na môj článok od Daniele Bohumelovej z decembra minulého roka by som chcel zverejniť niektoré závery, ku ktorému som dospel pri prieskume názorov pri skúmaní problematiky šikanovanie. Aj napriek tomu že prieskum bol vykonaný vo vojenskom prostredí, niektoré výsledky a závery prieskumu môžu využívať aj vychovávatelia vo svojej práci na internátoch (kolektívoch študentov). Tento článok by som chcel venovať výhradne šikanovaniu.
Ako sme už predtým písali, šikanovanie je zvláštna forma agresívneho správania a vyskytuje sa v rôznych formách a je odstupňované. Podľa môjho názoru Daniela Bohumelová veľmi správne postrehla problém otázky moci, ktoré v konečnom dôsledku môže viesť aj k šikanovaniu na pracovisku, “mobbingu” , čo má aj trestoprávne následky, riešené v § 279a a 279b Trestného zákona, týkajúcich sa príslušníkov armády a podľa ktorého je vyžadovanie úsluh a obmedzenie práv je trestné.
Po praktickej stránke ide o nákup potravín, cigariet, alkoholu a pod., povinné finančné prispievanie na potreby “mazákov”, ustlanie postelí starším vojakom. Patria tu aj rôzne “mazácke” rituály a formy osláv, napr. zaraďovanie vojakov do rôznych kategórií (napr. “povýšenie na staršieho rajónistu”), pri ktorých môžeme pozorovať rôzne fyzické zranenia. Pri týchto rituáloch, už ako bolo spomenuté, často dochádza fyzickému napadnutiu šikanovaného alebo “povyšovaného”. Tu popísanými javmi sa môžeme stretnúť aj na internátoch. Možnosť zistenia týchto negatívnych javov je napr. pri kúpaní mužstva, na internátoch napr. pri večernej hygiene alebo na sociálnych zariadeniach, kde často dochádza k šikanovaniu.
Ak veliteľ alebo vychovávateľ aj po zistení prípadov šikanovania nevykoná žiadne opatrenia, v závažných prípadoch môže dôjsť aj k zlyhaniu psychiky šikanovaného, ba môže spáchať samovraždu, čo je prejavom zlyhania celého systému riadenia kolektívov, výchovného pôsobenia i kontrolnej činnosti.
Skúsenosti nám ukazujú, že môžeme odvodiť dve kategórie šikanovania, ktoré sa líšia formami a časnosti výskytu:
1. Šikanovanie súvisiace s vojenskými tradíciami.
Charakteristickým znakom tohto druhu šikanovania je, že sa dá dopredu určiť pravdepodobný termín šikanovania (napr. na vojenčine “povyšovanie na starších rajónistov”, alebo tzv. “100-ka” - t.j. počet dní do prepustenia do zálohy). V tomto prípade veliteľ jednotky môže prijať preventívne opatrenia a vykonaním kontrolnej činnosti zamedziť šikanovaniu. Po formálnej stránke tu prevláda šikanovanie:
- fyzické (napr. pri povyšovaní: určitý počet rán opaskom na povyšovaného, obmedzovanie pohybu),
- slovné (recitovanie “básní” a pod.),
- ekonomické (“dobrovoľné požičiavanie peňazí”, kupovanie potravín, cigariet, alkoholických nápojov starším vojakom);
2. Šikanovanie na báze porúch osobnosti.
Tu môžeme zaradiť šikanovanie skôr jednotlivcami, na rozdiel predchádzajúcej kategórie, kde šikanovanie vykonávali skupiny starších vojakov. Táto forma šikanovanie sa ťažšie diagnostikuje a aj z hľadiska následkov predstavuje väčšie nebezpečenstvo preto, lebo neprebieha tak transparentne ako predtým uvedená kategória, časovo sa vyskytuje počas celej vojenskej služby. Ide tu hlavne o prípady úmyselnej izolácie pracovníka (žiaka), ukladanie nezmyselných úloh, zasahovanie do súkromného života jedinca, ohovárania a pod. Do tejto kategórie by sme mohli zaradiť psychické šikanovanie. Podľa môjho názoru táto forma predstavuje najväčšie nebezpečenstvo lebo môže vyvolať negatívne následky tak u agresora, tak aj u objektu agresie, hlavne u psychicky nestabilných ľudí. A v konečnom dôsledku môže viesť aj k samovražde. Pri psychickom šikanovaní sa pritom môže jednať o nasledujúce problémové oblasti:
- kompenzovanie pocitov menejcennosti - môže sa objaviť aj vo vzťahoch nadriadený - podriadený, ale aj vo vzťahoch rovnako postavených jedincov,
- reakcia na frustráciu - šikanujúci svoje problémy vidí v osobe šikanovaného a šikanovaním sa snaží odstrániť prekážku v dosiahnutí svojho cieľa alebo potrieb (napr. šikanujúci pri dosahovaní svojich cieľov ako prekážku vidí obľúbenejšieho jedinca u vychovávateľa).
- rôzne psychopatalogické stavy šikanujúceho,
- aj pri psychickom šikanovaní môžu objaviť ostatné formy šikanovania popísané v prvom bode.
V posledných rokoch sa vytvorila ďalšia skupina rizikových osôb, ktorí sa na šikanovaní môžu podieľať, sú vojaci s určitými závislosťami (na drogách, automatoch a pod.). Finančné prostriedky na nákup drog a na hracie automaty sa snažia zabezpečiť šikanovaním. Týmže poškodení jednotlivci musia určité sumy odovzdať agresorovi.
Je možné navrhnúť niekoľko opatrení na zamedzenie vzniku šikanovania:
- Poznanie tradícií daného inštitútu. Včasným rozpoznaním prejavov šikanovania predpokladať určité udalosti a v nadväznosti na konkrétnu situáciu prijať preventívne opatrenia s dôrazom na kontrolnú činnosť, alebo prijať iné organizačné opatrenia, napr. separácia rôznych rizikových skupín (napr. žiakov 1. ročníka od starších a pod.);
- Osveta. Treba zvýšiť najmä právne vedomie kolektívu a jednotlivcov. Je nutné vysvetliť aj trestoprávne následky šikanovanie, zdôrazniť, že pojem “šikanovanie” náš trestný poriadok nepozná a jednotlivé prípady sú posudzované nepriamo a sa môžu vzťahovať na viac trestných činov (obmedzovanie slobody pohybu, výtržníctvo a pod.);
- Dokonalé poznanie vychovávaných, ich charakterových vlastností, temperamentu, ale aj poznanie rodinného zázemia - vytypovať rizikové osoby so sklonom stať sa agresorom alebo obeťou. Týmto jedincom venovať vo výchovnom procese zvýšenú pozornosť.
- Využívanie spätnej väzby sociálnej kontroly širšieho sociálneho prostredia. Takéto väzby nebrať ako kritiku práce alebo neschopnosť vychovávateľov, ale treba ich považovať za poskytovanie pomoci vo výchovnej práce.
Diagnostika šikanovania je veľmi zložitá, a to hlavne preto, lebo z právneho hľadiska tento pojem nie je definovaný. Často dochádza k inému hodnoteniu tých istých činov u rôznych ľudí, a preto často šikanovanie ostane nevšimnuté. Tu by bolo potrebné zjednotiť názory na šikanovanie, presnejšie definovať činy, ktoré treba považovať za šikanovanie a to zverejniť v oficiálnych dokumentoch (napr. v školskom poriadku). Iba spoločnými silami môžeme proti javom šikanovania účinne bojovať.